RUŽOVÝ BICYKEL 2019

Tak ešte k Ružovému Bicyklu a aktuálnenu onému.

Prvý krát, odkedy to robím, som mal chuť všetko zabaliť. Prvý deň bol náročný — ale tak to je vždy. Neboli sme ešte zladení, nestíhali sme, nie každý bol na svojom mieste. Do toho ešte začalo pršať a trebalo ratovať diskusný stejdž, ktorý som si tento rok vymyslel (samozrejme) v exteriéri. Ešte nikdy som nemal pri moderovaní mokré poznámky.

No a posunuli sa nám koncerty, takže sme museli zrušiť poslednú diskusiu. Lebo na ňu nikto neprišiel, všetci šli na Longital. A potom unaveni a zničení domov spať a dúfať, že druhý deň dopadne (ako vždy) lepšie.

A nezačalo to vôbec zle. Detské divadlo nazbieralo kopec okoloidúcich rodín, počasie sa znormalizovalo, aj my sme už vedeli, kde, kto a kedy bude. Ale to som ešte nevedel, ako dopadne večer — a pritom to všetko začalo dobrou správou. Prvý krát sme náš mikro festival vypredali. Ťažko to však vysvetliť niektorým osobám, a tak som sa po dlhej dobe mohol stretnúť s ľudskou zlobou a hlúposťou.

Prehováranie, vyhováranie, nadávky i vyhrážky. Snahy “nebadane” sa prešmyknúť dovnútra. Odvolávanie sa na to, že tu niekto poznajú vedúceho (to som sa v duchu smial). Strašné peklo. Môžete všade písať, že miesto je obmedzené a treba si kúpiť lístky dopredu. Môžete to oznámiť vonku i nalepiť info na každé voľné miesto. Mnohí si aj tak budú stále myslieť, že je to ich právo prísť, a dostať to, čo chcú. Maximum práv a žiadna zodpovednosť.

A keď sa ešte nejaký frajer chcel pustiť do nášho dobrovoľníka na vstupe, povedal som si, že mi to celé za to nestojí. Byť zodpovedný za toto všetko. Riešiť to, pripravovať celé mesiace, dávať svoj čas, energiu i nápady do niečoho, čo bude nakoniec zhejtované a zosmiešnené. A ešte by aj niekto odišiel s modrinami.

Takže totálne rozbitý z ľudskej nevďačnosti a neustáleho behania po tých úzkych schodoch, vyčerpaný zo stresu, nahnevaný a nespokojný som padol o tretej v noci do postele. A pred tým som si ešte musel (samozrejme) nastaviť budík na deviatu, aby sme s chalanmi stihli rozobrať pódium a vrátiť ho naspäť do synagógy. Žiadna radosť.

Ale (opäť príde ten zlom, jak furt).

Už týždeň sa povaľujem na chate pri Brezne. Len kopce a ovce a kravy a stromy. Chodím sem každý rok po Bicykli na tábor ako jeden z vedúcich mládeže nášho cirkevneho zboru, a je to vždy dobrý čas. Pokoj, ticho, hojdacia sieť. Kopec času na dlhé strategické stolovky, kreslenie a čítanie. Aj splav Hrona sme opäť po roku dali, aj ďalšie zásnuby sa uskutočnili. A najväčší problém, aký som tu musel riešiť, bol ten, že sme sa s Niki nezhodli na tom, či je Jana Eyrová super, alebo nie.

No a tu som sa teda ukľudnil a zreštartoval hlavu. Keď toto píšem, sedím už niekoľko hodín v hojdacom kresle zavesenom zo stromu, vedľa mňa v hamaku číta Samko systematickú teológiu, vetrík povieva a pomaly sa chystá obed. Všade ticho, len z diaľky občas cinkne kravský zvonec. A už to nevidím až tak biedne. Ten Bicykel ako.

Nedobré veci sa ozaj stali, nevytesnil som ich a bolia ma, ale prúsery sú vždy a treba ich riešiť. A tých dobrých momentov bolo predsa len viac a stáli za to. Napríklad toto:

Vždy som dokázal obehať celý festival, otvoriť osobne každý bod programu, všetko skontrolovať. Tento rok to už bolo bez šance, veľmi nám to nabobtnalo. Tak som musel delegovať väčšinu vecí viacerým dobrovoľníkom, spustiť to a dúfať, že každý príde vtedy, kedy má a bude robit to, čo je potrebné. Cítil som sa ako hodinár, ktorý pripravý všetky pružinky a kolieska, natočí ich, a potom už len (s dôverou) pozerá na to, ako sa to vsetko presne spustí. A vyšlo to.

Som hrdý na náš mladý tím, na ich zodpovednosť a samostatnosť. Zapojenie dobrovoľníkov a ďalšej generácie mi dáva čím ďalej, tým väčši zmysel i radosť. A keď som videl naše dievčatá, ako si na “svetielkovom” podlaží robia s fotografom spoločné foto obmotané vianočnou reťazou, poedalo si moje srdiečko: áno, je to dobré.

Aj ten diskusný stejdž dopadol nakoniec dobre, vonku to malo svoju atmošku. Svetlý bod v tej jarmočnej temnote. A opäť sa mi potvrdila téza, že na domácich hostí sú ľudia zvedavejší, než na cezpoľných.

Detské divadlo super, Potulná galéria taktiež. Doctor Bike dal dokopy svojich pacientov, kvíz obsadený, na playstation sa čakalo v rade, aj stolovky boli naplnené. O kvalitnej hudbe a profi pódiu ani nehovoriac.

Záver z toho vsetkého?
Neviem, len som sa potreboval niekde vypísať. Čaká nás teraz pofestivalová porada a debaty. Úvahy nad zmyslom a smerovaním a rozmerom a vedením a vôbec.

Ale tak asi bude.
Ružový Bicykel 2020.
Asi.

(31. 8. 2019, Drábsko)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *