PO BICYKLI

Tak už máme po Ružovom Bicykli.

Viete, značnú časť roka vymýšľate, píšete, zháňate, potom pripravujete, beháte, riešite. A celé to všetko prejde za tri dni.

V ten prvý ste zúfalý, ľudia sú nezladení, niekto mešká, niekto nevie, čo má robiť a niekto pre istotu nepríde vôbec. A keďže je heslom dňa: “Idem, riešim”, beháte po tých sakramentských schodoch (Baštu ste, samozrejme, obsadili na štyroch podlažiach, veď prečo nie), tu niečo odmoderujete, tam vypíšete zmluvy, potom šoférujete výťah, lebo prišla kapela s milión kilovou aparatúrou a pomedzi to pozbierate odpadky. A na prvú diskusiu vám prídu ôsmi ľudia, z toho štyria sprevádzajú spíkra. Kardio jedna radosť.

V deň druhý sa však už všetko zladí, dobrovoľníci zodpovední a presní ako hodinky, ľudí všade kopa, na divadle tlačenka, žiadne zhony a traumy. Blikajúcu kapelu uznáte za celkom OK, ale po prvej piesni sa radšej prederiete tými hipstermi a idete von nedočkavo čakať na Čad, ktorý je pre vás zlatým klincom programu.

Tretí deň začnete s Pištom a po spoločnej kávičke štrúdli na slnečnom námestí je už svet gombička a záver festivalu pokojnou radosťou. Akurát keby netrebalo pratať všetky tie káble, že.

Na tri dni vás to teda úplne pohltí, bolí vás brucho (zhon), nohy (schody) i kríže (aparatúra) a máte aj tie také myšlienky, že: “Stojí to za to? Má to vôbec zmysel? Načo to všetko?”. No potom vidíte tých radostných človiečikov, ktorí vám chodia potriasať rukou a ďakovať, nové priateľstvá medzi dobrovoľníkmi, prepojené (ozaj veľmi odlišné) komunity a program, ktorý má aj nejaký hodnotný obsah, a ste vďačný a spokojný.

Majka Biľová hovorí, že tretí sektor musí v sebe pre vás obsahovať aj silný prvok radosti, ináč vás vypľuje úplne vyžmýkaných a ani pravidelná výplata vám už nepomôže. Tiež mám niekedy chuť s týmto všetkým seknúť a riešiť si len svoje. Knihy a filmy a comicsy a záhradku a tak. Po tohtoročnom Bajku som však maximálne radostný, povedal by som.

Aj keď sa z neho musím teraz týždeň spamätávať na mládežníckom tábore. Som tu síce ako jeden z vedúcich, ale keďže na vysokoškolákov už netreba dávať pozor, ako na malé decká, budem tu cielene robiť jednu úžasnú vec: nudiť sa.

Ó, čistá radosť.

(21. august 2018)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *