ANONYMNÍ ARCHITEKTI & JAKUB LENART (ROZHOVOR)

ANONYMNÍ ARCHITEKTI & JAKUB LENART

S mojim prvým spoločníkom v dialógu, Jakubom Lenartom som sa stretol v nedeľné ráno v príjemnej bardejovskej kaviarni v posledný deň festivalu Ružový Bicykel, ktorý Jakub spoluorganizuje. Náš rozhovor, ktorý by sme viedli ešte dlho sa odbitím celej hodiny musel trochu násilne ukončiť a ja i Jakub sme sa vydali každý do svojho dňa.

Jakub je vyštudovaný drevár a architekt. Počas školy sa architektúre venoval ukážkovo. Okrem štúdia a praxe v zahraničí sa sám alebo v tíme zúčastnil jedenástich súťaží na celom svete, pričom v súťaži v Singapure či nám známej Xelle sa umiestnil na popredných miestach. K tomu si prirátajte sedem workshopov, no aj napriek tomu Jakub architektúre odoláva a venuje sa aj iným veciam. Grafický dizajn, drevo, komix, olejomaľba, akvarel, perokresba a ich presahy do počítačovej grafiky. Vyše dvanásť výstav počas piatich rokov hovorí za seba. A akoby toho nestačilo, Jakub je aktívny aj v treťom sektore a v občianskom združení Kandelaber sa venuje aj iným veciam, než len spomínanému festivalu.
***************************************************************************************
Vodou znovuzrodený – autoportrét

*
Anonymní architekti:
Jakub, čo tvorí tvoju hlavnú pracovnú náplň?
*
Jakub Lenart: Už počas školy som pracoval s istým tunajším architektom a keďže mal v ateliéri dostatok priestoru, po škole som sa sem nasťahoval. Som tu s architektkou, inžinierkou, majiteľ je v zahraničí a sem chodí raz za čas. Robím pol na pol, chodievam do Košíc, pracujem aj s inými architektmi a inžiniermi v Bardejove, mám viacero menších zákaziek.Anonymní architekti: Jakub, čo tvorí tvoju hlavnú pracovnú náplň? Jakub Lenart: Už počas školy som pracoval s istým tunajším architektom a keďže mal v ateliéri dostatok priestoru, po škole som sa sem nasťahoval. Som tu s architektkou, inžinierkou, majiteľ je v zahraničí a sem chodí raz za čas. Robím pol na pol, chodievam do Košíc, pracujem aj s inými architektmi a inžiniermi v Bardejove, mám viacero menších zákaziek.
*
AA: V princípe robíš subdodávky?
*
JL: Správne. Ako svoje vlastné zákazky som zatiaľ robil nejaké interiérové záležitosti a podobne. Druhou polovicou pracovnej náplne sú grafiky, ilustrácie a treťosektorové veci v Kandelabri, čo je naše občianske združenie. A z týchto mikrovecí si to skladám.
*
AA: Ako dlho pôsobíš v Kandelabri?
*
JL: Kandelaber vznikol ako občianske združenie minulý rok a ja som tam pristúpil hneď po vzniku. Už dlhšie fungoval ako neformálne združenie, ktoré ťahali Dominik Fotta, Peter Javorík a Milan Škorupa. Bola to stránka na sociálnej sieti, v meste mala rôzne aktivity a keď začali robiť festival Ružový Bicykel, postupne sa transformovali do občianskeho združenia. Následne sme sa k nim pridružili viacerí iní ľudia a teraz fungujeme spolu.

AA: Si vyštudovaný drevár. Môžeme predpokladať, že je to hlavným dôvodom prečo sa stále motáš okolo umenia?
*
JL: Určite áno.
*
AA: Prečo potom nepracuješ s drevom?
*
JL: Je to omnoho náročnejšie na financie a dielenské zariadenia. Už len píla stojí veľmi veľa peňazí. Ale chýba mi to. Je to remeslo, ktoré chytíš do ruky. Ako to spravíš, tak to je. Práca s počítačom je veľmi abstraktná a aj preto ma to ťahá ku grafike, kde môžem aspoň čiastočne pracovať s fyzickým svetom. Keby som vedel že mám možnosť pracovať s drevom a uživilo by ma to, robil by som to, no zas len čiastočne. Lebo mňa projekcia baví, ale nebaví ma stres okolo. Aj keď vidím architektov ktorí sú vedúcimi ateliérov, či projektantov… nechcem skončiť ako oni. Päťdesiat rokov, cigarety, stresy, telefonáty. Architektúra je krásna, veľmi sa mi páči. Aj konštrukcie, ktoré ma bavia vďaka drevu. Vymýšľaš veci, skúšaš ako budú fungovať, ako sa postavia – to je super, aj výtvarná stránka ma baví. Ale stres a mierne aj obmedzenia východu, že nemôžeš stavať čo chceš…
*
AA: A tu sa dostávame k tomu, čo ma zaujíma. Sú ľudia, ktorí študovali architektúru a sú v nej fakt dobrí. Aj ty si ukážkový prípad, umiestnil si sa skvelo vo viacerých súťažiach. Vy ste fakt dobrí a napriek tomu robíte iné veci, akoby ste utekali z vedomia, že architektúru nemôžete robiť na sto percent, preto začnete robiť niečo, čo môžete robiť po určitú hranicu – vzdialenejšiu než v architektúre. Myslím si, že stres a všetko okolo – to máme všetci rovnaké. Keby si mal ideálne podmienky, robil by si iba architektúru?
*
JL: Nie. Ale myslím, že je to mnou. Napríklad obdivujem môjho kamaráta, ktorý ale musí pracovať v ateliéri, musí robiť bokovky a ešte aj učí na škole. Tiež sa začína dostávať do chaosu. Mne sa páči život v Bardejove, kde si na konci sveta ale je tu kľud, za päť minút si všade. Nie je tu práca, ale nemenil by som. Ísť do veľkej projekcie a zas sa dostať do chaosu? Aj keby som mal tie ideálne podmienky… neviem. Ťažko sa takto baviť, že čo keby. Mňa napríklad nadchla práca v treťom sektore s ľuďmi, s ktorými robíš nejaké kultúrne akcie.
*
AA: Hej, keď si šesť rokov v izbe pred počítačom, je skvelé byť s ľuďmi, však?
*
JL: (smiech)
*
AA:
 A aký máš vlastne pohľad na fakt, že architekti majú pracovať pre normálnych ľudí, ale celé štúdium sú izolovaní od týchto ľudí a ich problémov?
*
JL: (dlhé ticho) No, je to tak. Neviem čo povedať. Nie len že žijeme v tých izbách, ale aj celé udeľovanie cien, časopisy, sú len pre úzku skupinu ľudí. Ale napríklad ja a môj spolubývajúci sme dodržiavali režim, v ktorom sme najneskôr o polnoci vypli počítače. Nikdy sme po nociach nepracovali, možno týždeň pred odovzdávkou. Podľa mňa záleží na prioritách, ktoré si stanovíš. Aj v práci poznám ľudí permanentne sediacich za počítačom, ale všetko im padá, vzťahy, zdravie… asi je to aj o tebe. Vinu by som nezvaľoval len na školu a architektúru. A je to asi aj prácou. Ak robíš výkresy, vieš ich robiť donekonečna. Stále do väčšieho detailu. Nejedná sa o stoličku ktorú spravíš a hotovo. Ľudia tomu asi podliehajú, lebo ak si kreatívec a baví ťa to, chceš to robiť.

návrh evanjelickej fary v Bardejove
*
AA: Ja som zaznamenal iný fakt. Že ak robíš výkresy, pre ľudí je to abstraktné a neocenia to. Ale ak spravíš stoličku, je to produkt. No posuňme sa ďalej. Nepremýšľal si nad zahraničím? Bol si tam aj na praxi, robil si súťaže a podobne.
*
JL: Nepremýšľal. Na škole bolo fajn. Škola aj kolektív. Síce si zavretý so spolužiakmi, ale veľmi dobre si rozumiete. U mňa to bolo prozaické aj preto, lebo manželka si v Bardejove našla prácu a ja by som tiež nemenil. Som síce zvedavý čo bude o päť rokov alebo o mesiac, ale myslím že stále sa dostaneš naspäť k prioritám, ktoré si si stanovil ako človek. Ak za dôležitý pokladám vzťah s manželkou, tak nebudem v práci do polnoci. Vedel by som zarobiť aj veľké prachy, ale taký život nechcem žiť. Na druhej strane sa nechcem dostať do štádia že “čo ak”. Budem sa v ňom točiť a kde je hranica, na ktorej sa zastavím? Lebo ja nie som ochotný obetovať svoj život architektúre. OK, pre dobrú architektúru musíš obetovať určitý čas, ale mne za to nestojí. Žonglujem s viacerými loptičkami ktoré sú pre mňa prioritné a nechcem mať v ruke iba jednu, nechcem aby zvyšné padli na zem. Pekný dom je super, ale mne to nestačí.
*
AA: Je pravdou, že u najznámejších architektov je vidieť, že jej podriadili všetko. U teba nastal nejaký zlom, alebo to bolo stále tak, že si nebol ochotný podriadiť sa tomu?
*
JL: Zlom nebol. Ja som hlavne nechcel študovať architektúru, ale dizajn na ktorý ma neprijali. Architektúru som zvolil ako poistku a ešte aj počas štúdia som dlho riešil, či neodísť. Pretože mne sa fakt páči skĺbenie techniky a výtvarníctva, ale nikdy som nechcel byť architektom od detstva. Oceňujem čo mi škola dala, viem spraviť výkres a zmenila ma aj výtvarne, ale myslím že to nie je len o architektúre. Veď sa pozri na výtvarníkov či hudobníkov, ktorí síce robili geniálne veci, ale veľa z nich bolo v stave typu päť krát rozvedený, alkoholik, závislák, v mladosti zomrel na infarkt – a za to mi to nestojí, aby som obetoval svoj život za ideál. Lebo robiť pekné budovy nie je zmyslom života.
*
AA: Čiže nechceš navrhnúť národnú knižnicu, ale radšej dvadsať dobrých rodinných domov, ktoré poslúžia ľuďom?
*
JL: Áno!

Jakub (úplne vpravo) moderujúc Reflektor vol.7 (foto: Marek Sabol)
*
AA: Prečo je tu podľa teba priepasť medzi architektmi a laikmi?
*
JL: To sa vieš spýtať aj výtvarníkov. Asi okolo svetových vojen, keď sa to začalo oddeľovať… keby bežný človek prišiel na výstavu do Bašty, asi by nechápal prečo sú tam sfotené drôty vysokého vedenia a prečo je tam starý surf. Nie som teoretik architektúry, ale možno ak my rozumieme keď niekto vytvorí akademickú vec, ako keď architekt Fránek snímal tanec baletky a z dát mu mechanická ruka vyfrézovala priestor… je to pekná vec, zamyslenie sa, ale veľa z tých vecí sa niekto asi umelo snaží dostať do normálneho života. Ale načo človeku reálne sú?
*
AA: A čo sa týka grafík a vecí okolo toho? Kedy a ako si sa k nim dostal? Máš totiž veľký záber aj vo sfére vystavovania, vystavuješ po celom svete, prednedávnom aj v USA.
*
JL: Hej to USA… to znie pekne ale… (smiech)
*
AA: Presne viem čo myslíš! Ale ide mi o to, že si začal drevom, prešiel k perokresbe a kombinovaným technikám v počítači a skončil pri plagáte. Ako?
*
JL: Neviem, život prináša! Od detstva som kreslil a potom som na drevárskej škole skúšal 3D veci. Boli dosť insitné, následne ma zmenila univerzita a dostal som sa k minimalistickejším veciam. Objavoval som čo som mohol a niečo som jednoducho spraviť musel. Potrebovali sme plagát, ja som ho spravil a ozvali sa nech spravím ďalšie. Život to prináša prirodzene.
*
AA: Znova rozumiem. A čo tretí sektor, koľko času ti zaberá?
*
JL: Tým že som do projekcie ešte nevhupol naplno, tak mám každý deň určený pracovný čas a v ňom sa snažím vyriešiť si všetko – zákazky, treťosektorové veci, stretnutia a snažím sa ich tam ohraničiť až kým niečo vážne nesúri, vtedy pracujem dlhšie.
*
AA: Skvelý prístup, lebo kreatívne povolania sú nebezpečné. Pol hodinu tu, pol tam a zrazu je celý deň fuč.
*
JL: Áno. Musíš mať rámec a musíš ho aj dodržať. Mne sa páči spisovateľ Juraj Červenák, ktorý má svoj harmonogram a podľa neho si ide svoje.
*
AA: Alebo Hemingway.
*
JL: Ale to je fajn…
*
AA: No vieš čo o ňom povedal Bukowski. Že kto píše o šiestej ráno za stolom… (smiech)
*
JL: A nepísal on aj postojačky?
*
AA: Veď práve!
*
JL: No veď super, mne sa aj toto páči. Musíš mať systém, ináč sa veci rozdrobia pod rukami. A hlavne ak ťa práca baví. Mňa baví a vtedy je ťažké zastaviť sa. Ale musíš myslieť aj na vzťahy, na svoje zdravie a uvedomujem si, že keby som mal väčšie výdavky, alebo žil inde, musel by som fungovať ináč.
*
AA: Áno, síce v Berlíne by si zarobil viac…
*
JL: …ale aj viac minul. Uvedomujem si že keď sa stretneme o dva roky, budem rozprávať ináč. Veď len odvody sú dosť veľké. No keby som teraz myslel na to, že o dvadsaťpäť rokov pôjdu deti na univerzitu, rovno utekám do Bratislavy, lebo peniaze, peniaze! Dnes si poviem že koľko potrebujem toľko mám, niečo si aj odložím a takto to prijímam.

Deravý svet – ilustrácia z básnickej zbierky Jána Olexíka Óda na prvú kvapku
*
AA: A ináč, nechcel si ísť niekam preč aspoň na inžinierske štúdium?
*
JL: Nie. Ženil som sa ešte na univerzite, tak sme to plánovali a aj som u nás ostať chcel. Košice mám veľmi rád a myslím, že naša škola je veľmi fajn, najmä prvé štyri roky.
*
AA: Ja ťa chápem, vieš? Mám veľa aktivít ale keby som mal dôležitejšie záležitosti, nerobil by som ich. Ty vôbec vnímaš, že existuje veľa ľudí tebe podobných? Architektov ktorí to nerobia naplno, ale napriek tomu sa tam stále motajú a dá sa povedať, že keby to robili naplno, boli by vynikajúci architekti?
*
JL: Tým, že som takto odrezaný od sveta… čiastočne to vnímam u starších kolegov. Napr. Pixel Federation založil architekt, známa mojej kolegyne je aj módna návrhárka, ale neviem či to funguje aj u iných ľudí a či si iba nezobeme najlepšie semiačka.
*
AA: Ja som si tento trend u starších ľudí nevšimol. U mňa sú to všetko prípady z mojej generácie.
*
JL: Asi by bolo zaujímavé porovnať si to s inými štúdiami. A možno je to tým, že ako architekt musíš vedieť veľmi veľa vecí, čo ti dáva zázemie na rôzne smery.

*
AA:
 Vidím to aj u kamošov, fascinuje ma najmä diverzita vecí, ktoré robia. Akoby si musel vedieť tak veľa vecí, že potom stačí len trochu zamakať na jednej z nich, aby si v nej bol super. Ale zároveň je tu paradox, že iba ak chceš. Lebo štúdium vieš dosť flákať. Musíš byť poctivý študent, ale ak si poctivý, tak ťa to baví. Ale prečo potom nie si architekt? Je to slobodné rozhodnutie ľudí, že budú venovať veľa času iným veciam, ktoré im ani nezarobia, napríklad mne hudba.
*
JL: Veď si včera predal štyri cédečká.
*
AA: A deň predtým som si kúpil struny za tú istú cenu, aby som podal dobrý zážitok.
*
JL: Tak čo z toho máš?
*
AA: Naplnenie. Ale to sa mám spýtať ja teba! Tak čo z toho máš?
*
JL: Možno… možno chceme príliš instantné uspokojenia našich túžob. Ak si predstavíš celý stavebný proces, makáš v kancelárii, riešiš administratívu, úrady, robotníkov… Keď si vezmeš celý ten čas kým uvidíš výsledok, prejdú roky. Ale mňa bavia aj tie čiastkové procesy, tak neviem! Asi by bolo najjednoduchšie zvaliť to na dôvod, že neexistuje dopyt po veciach, ktoré chceme robiť. Ale neviem či to je len tým. Keď som bol na praxi u architekta Fránka, to bola skúsenosť do konca života. Mne sa nepáči, keď tu niekde vojdem do ateliéru a je len kanceláriou. On je fakt architekt s ateliérom. Výkresy, modely, kopa skíc a on ako človek… ale ako som tam sedel tri mesiace a každý deň osem hodín rysoval výkresy… vtedy som začal premýšľať o tom, čo chcem robiť do konca života. 

***************************************************************************************

fb.me/anonymniarchitekti

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>